Batôžtek k Vianociam
- Datum: 21.12.2014 v 0:14,
- Přidat komentář
-
(zo spomienok dcéry politického väzňa)
Písal sa rok 1955. Moja mamička hoci bola chudobná, vždy dbala nato, aby sme boli vzdelané, sčítané. Ani neviem kde pozberala peniaze na knihy, ktoré sme vždy dostávali na Vianoce. Ako som sa len na knihu od Ježiška tešievala. Ja a sestry sme pod stromčekom mali knihu či uštrikovanú čiapku, alebo ušité šatôčky, ale mama tam nemala nikdy nič. Cez rok sme dostávali pokaždým, keď sme šli na svätú omšu jednu korunu a druhú korunu do kina. Hoci som sa už dávno z toho vyspovedala, ale ja som si tie koruny odkladala do jedného malého batôžka.
Pokračování po kliknutí na titulek
V kostole si to nevšimli a do kina som sa prešmykla medzi väčšie dievčatá. Aj na stole, keď som videla nejaký haliernik, schovala som si ho. Takto sa cez rok tento batôžtek naplnil. Už týždeň pre Vianocami som zo škatule, kde mala mama ozdobné stuhy — „šujtašky“ odstrihla z jednej a zaviazala som tento batôžtek a vložila som si ho medzi moje staršie rozprávkové knižky. Ten týždeň sa mi zdal nekonečný.
Prišli dlho očakávané Vianoce. Ráno ma mama poslala na dvor hrať so sestrami. Oni boli staršie odo mňa a už vedeli, že mama chce vyzdobiť vianočný stromček tak, aby som to nevidela. Bolo mi záhadou, že sa mi viac venovali ako inokedy a boli na mňa veľmi milé. Pridala sa k nám aj sesternica Marika, lebo aj tá vraj zavadzala mame v kuchyni.
Keď sme prišli domov celé skrehnuté, lebo nemali sme teplé kabáty, sadli sme si v kuchyni pri sporák, natiahli sme zmrznuté nohy do teplej rúry. Do izby sme mali zakázané ísť. Prečo, to som nevedela, ale cítila som vždy takú slávnostnú atmosféru, že som sa tam ani nebrala. Sestra Elenka nám rozprávala rozprávky a ja s Marikou sme hltali každé jej slovo. Inokedy sme ju museli prosiť do úmoru, kým nezačala s našou najobľúbenejšou rozprávkou O krásnej Juliane. Potom o Maruške a Zlatovláske. Keď Jóži, Marikin brat, prišiel pre Mariku, zbadali sme, že sa začína zvečerievať. Mama nám kázala sa slávnostne obliecť, učesať, umyť sa a čakať na svojom mieste pri stole. Ani jedna sme vtedy neodvrávali. Aj babička toľko nehundrala ako inokedy. Obliekla si najlepšiu sukňu, ktorú mala. Bola čierna a blúzka bolia tiež tmavá, ale s krásnou čiernou čipkou.
Stôl už bol prestretý bielym obrusom. V prostriedku bol položený svietnik s novou sviecou a vedľa neho stál svätý strieborný kríž. Taniere boli uložené úhľadne vedľa seba s príbormi. Na tácke boli oplátky s cesnakom. V prostriedku stola bolo sitko s rôznym ovocím. Bola to pre nás hotová pasca na oči. V ňom boli nielen jabĺčka, hrušky, ale aj banán, datle a figy. Tieto dobroty nám posielala z Viedne teta, babičkina sestra Róžika. Babička hundrala, že clo bolo drahšie ako toto ovocie. Boli to pre nás hotové poklady. Štedrý večer mohol nastať. Všetkým nám v bruchu vyhrávali hudci, lebo od rána sme v ústach nič nemali. Prísne sme dodržiavali pôst. Mne to nerobilo problém, lebo vždy som toho málo zjedla. Načahovala som sa za košíkom, ale nie preto, aby som si vybrala niečo na zjedenie, ale aby som sa presvedčila, či je pod sitkom húžva a peňaženka. V duchu som sa tešila, že o niekoľko minút bude plná.
Konečne prišla k stolu i mamička. Opásala si čistú, bielu zásteru, zažala sviecu a zhasla veľkú lampu. Nastalo zvláštne, tajuplné ticho. Všetci sme vstali. Babička sa predmodlievala a ostatní sme odriekali modlitbu a potom babička poďakovala Pánu Bohu za štedrý stôl, prežehnala ho a so slzami v očiach spomenula všetkých, ktorí už s nami nemohli sedieť. Mama pritom upierala zrak na prázdny tanier, ktorý bol položený vedľa jej taniera. Bol určený pre otecka, ktorý nebol medzi nami, ale vo väzení.
Potom sme si mohli už sadnúť, iba mama zostala stáť. Zobrala do rúk oblátky, a každému dala po jednej na tanierik. Potreli sme si ju cesnakom a poliali medom. Keď sme ju zjedli, už sme čakali na ďalší chod. Mamička zobrala z košíka jabĺčko a rozkrojila ho na rovnakých päť dielov. Aj tie sme zjedli. Tak to pokračovalo so všetkým ovocím. Potom nám kázala rad za radom si z košíka vybrať orech. Mama nám ich pomohla rozlúsknuť a keď sme našli v ňom zdravé jadierka, tešili sme sa, že po celý rok budeme zdraví. Babička zozbierala vrchné tanieriky, na ktorých boli omrvinky rôzne šupy z banánu, pomaranča, orechov a odniesla ich na druhý stôl. Postavila misu so zemiakovým šalátom a nakoniec to hlavné, načo sme sa veľmi celý deň tešili — vysmaženú rybu. Tá rozvoniavala po celej kuchyni.
“Deti, jedzte opatrne, aby vám kostička nezostala v hrdielku." — prikazovala nám mamička. Aj toto jedlo sme jedli s veľkým pôžitkom, lebo rybu sme mávali ozaj iba na Vianoce.
“Kedy už príde Ježiško?" — nedočkavo som sa vyzvedala.
“Keď pochodí všetky dobré detičky. Musíš byť trpezlivá.”
“To sa ti ľahko povie, čakať," — zhíkla som trochu, lebo sa mi zazdalo, že niečo v izbe šuchlo, — "počuli ste, tuším už Ježiško prelieza cez okno."
“Nebuď hlúpa, Julinka," — rozrečnila sa sestra Ruženka, — "akoby mohol…" — ale už nedopovedala, lebo ju zahriakla babička, aby sme ticho sedeli za stolom, lebo Ježiškovi sa ľúbia iba dobré, poslušné deti, ktoré sa vedia slušne správať za stolom.
Ani som nezbadala, ako sa mamičke podarilo tajne prešmyknúť do izby a zasvietiť na stromčeku sviečky a prskavky. Všetci sa snažili odpútať moju pozornosť na niečo v tanieriku, tak som si nevšimla ani jej príchod naspäť do kuchyne medzi nás. Babička mala na nočnom stolíku prichystaný zvonček, ktorým hlasno zrazu zazvonila a schovala ho pod širokú sukňu.
“Počuli ste!" skríkla som.
“Nie. Čo sme mali počuť?"
“Ale čo ste hluchí, tak silno to zvonilo."
“Myslíš, tak poďme sa teda pozrieť do izby, či aj k nám prišiel Ježiško." — láskavo ma pohladila mama po hlave a zodvihla ma do náručia a kráčala so mnou a Ruženka s Elenkou a babičkou za nami.
“Ježiško prišiel! Ježiško…" — vytrhla som sa mame z rúk a bežala pri stromček.
“Počkaj, Julinka!" — zahriakla ma babička, — "Musíme najprv pomodliť, zaspievať Ježiškovi a poďakovať samu za darčeky."
A už sme zrazu všetci pokľakali na kolená okolo stromčeka a tak oddane ako nikdy cez rok aj ja som vnímala každé slovo z Otčenáša a Zdravasa. Potom babička s Ruženkou začali spievať „Narodil sa Kristus Pán“ a všetci sme sa pridali. Okrem môjho a Elenkinho spevu to bolo fantastické. Obe sme síce spievali s citom, ale falošne. Ale tie falošné tóny vtedy neboli podstatné. Srdce mi búšilo a aj ma hnevalo, že sa začala aj druhá sloha piesne. Keď sme dospievali, dohoreli aj prskavky. Iba sviečky blikotali svoje malé krásne svetielka. Na stromčeku boli rôzne ozdoby a salónky. Viseli tam i orechy zabalené v trblietavom papieri.
Mama zažala veľkú lampu, aby sme si ľahšie našli darčeky pod stromčekom. A boli tam. Pulóvrik som objavila pre seba a pre bábiku šatky a čiapočku. A knižku sme dostali všetky tri. Od nepamäti viem, že sme každé Vianoce dostali knižku. Mama si potrpela, aby sme napriek chudobe boli vzdelané a sčítané.
Ja som dostala iba obrázkovú knižku. Ruženka vraj "zaľúbenú". Ale mama ju často skôr prečítala ako Ruženka. Babička dostala peknú čiernu barchetovú zásteru a na mamičku Ježiško zabudol. Vtom som si spomenula, že medzi mojimi knižkami mám batôžtek pre mamu. Bežala som do druhej izby ani strela. Razom som stála pred mamičkou a podávala som jej darček.
“Ani na teba, mamička, Ježiško nezabudol,” - víťazoslávne som jej do rúk podala dlho skrývaný batôžtek.
Všetci po mne s úžasom hľadeli a divili sa, odkiaľ mám darček pre mamu. Vari už aj ona vie, že Ježiško nechodí? Bola to pre nich záhada.
Keď mama s úžasom rozviazala šnúrku na batôžku, vysypali sa z neho do jej lona stopäťdesiat kovových jednokoruniek. Presne som vedela, lebo som ich viackrát spočítavala.
“Odkiaľ si to nabrala?" — spýtala sa mama.
Ale ja som sa iba smiala: — “To všetko Ježiško."
Mame som prvýkrát videla v očiach iné slzy ako inokedy. Boli to slzy šťastia. Viem, že to bol pre ňu ten najcennejší dar na svete. Ja som si hlavu nezaťažovala veľmi tým, že som klamala. Veď to bolo pre dobro veci a vôbec, už som sa zo zbierky peňazí vyspovedala. Radovala som sa z knižky a už som Elenku prosila, aby mi prečítala malé riekanky z každej strany. Ešte v ten večer som ich vedela všetky naspamäť.
Keď na druhý deň prišla k nám Marika, už som jej ako dospelá školáčka naspamäť recitovala básničky. Ešte aj prstom som sa pohybovala po riadkoch, akože čítam. Už som sa aj tešila, že na druhý rok pôjdem konečne do školy a naučím sa čítať si sama všetky knižky. Rozprávky som vedela všetky naspamäť. Keď sa Elenka pomýlila, hneď som ju doplnila a dorapotala som ich sama.
V prvý sviatok vianočný som do kostola šla v novom pulóvriku. Len som sa hnevala, že musím mať na ňom kabátik, ktorý ho zakrýval. Pri kázni som si ho aj rozopäla, akože mi je teplo. Snažila som sa ľuďom naznačiť, že ho mám nový. Rada som chodievala po tieto sviatočné dni do kostola, lebo som rada spievala vianočné piesne, no najradšej „Tichú noc, svätú noc“.
Nepotrebovala som ani spevník. Keď sa kostol ozýval spevom tejto piesne, akoby som sa vznášala ku hviezdam a bola som už v predsieni nebíčka. Vtedy som si myslela, že tam uvidím malú Róžiku a Jožka — moju tetu a strýca, ktorí zomreli veľmi mladí. Babička nám hovorila, že sú už v nebíčku a sú anjelikmi. Chcela som vidieť i dobrého deduška, ktorý mi chýbal. Na Vianoce som aj cítila ich prítomnosť. Akoby stáli za mojim chrbtom. Ale mama mi hovorila, že to je môj anjel strážny. Vraj každé dievčatko a chlapček má za sebou svojho anjela strážneho. Nevidíme ho, ale chráni naše kroky.
Babička počas sviatkov plakávala viac ako po iné dni v roku. Mama mi povedala, že plače za svojimi deťmi, ktoré už sú v nebíčku a sú z nich anjelíčkovia.
Juliana Brezinská