Přejít na navigaci

Počas vojny v lágre, za komunizmu taktiež

  • Datum: 25.9.2007 v 11:50,
  • Přidat komentář
  • Narodila som sa do rodiny, v ktorej sa rodičia s malou dcérkou počas druhej svetovej vojny skrývali na mnohých miestach na Slovensku vďaka falošným dokladom. V roku 1943 boli prichytení a deportovaní do koncentračného tábora Terezín. Po skončení vojny bol návrat nesmierne bolestivý nakoľko mojej matke sa absolútne ani jeden člen  z rodiny nevrátil. U môjho  otca sa dvaja súrodenci zachránili. Jeden brat bol u partizánov a druhý slúžil v zahraničnej armáde.

Vyrastala som  v tiene holocaustu, i keď sa o tom doma nehovorilo. Strach a neistota  u mojej matky bola veľmi cítiť, i keď môj otec si predstavoval, že budúcnosť bude iná. Tento inteligentný človek veril ideálom, z ktorých sa veľmi sklamal (komunizmus, rovnocennosť, atd.)

 

V tých rokoch otec bol prvým tajomníkom ROH (revolučné odborové hnutie) súkromných zamestnancov. Jedného dňa sa otec nevrátil z práce domov. Večer nás „navštívili“ z polície a robili obrovské prehliadky v byte. Vidieť policajtov sa prehrabovať na každom centimetre v byte veľmi ťažko zapôsobilo na mňa, i keď som bola malé dieťa. Matka so sestrou stali v pohotovosti, aby náhodou nejaký falošný doklad neprepašovali a neobvinili nás, že ho našli v byte.

 

Po zatknutí otca matka bola nútená hľadať si prácu, aby nás mohla uživiť a udržať si byt. Nakoľko otecko bol politický vezeň, mamičke nepovolili zo začiatku ani čistiť škôlky, len po čase začala pracovať ako manikúrka. To bolo jej šťastie lebo touto profesiou sa dokázala uživiť. V tých dňoch sme dostali „podnájomníkov“ do bytu. Dve cudzie osoby.

 

Susedia a známi sa stranila od nás. Bali sa byť v kontakte s nami. Cítili sme sa strašne. Vo vedľajšom dome bývalo dievčatko v mojom veku. Jej rodičia jej nedovolili prísť sa so mnou hrať k nám domov, ale pripustili, že ja tam môžem prísť k nim. Jedného dňa som tam išla. Poprosila som okoloidúceho pána, aby mi zazvonil. Pri otvorení brány vošiel so mnou do domu, ale jeho úmysly boli úmysly pedofila. Moje šťastie bolo, že mi  nestačil nič urobiť, lebo do domu vošli iní obyvatelia a on s nohavicami dole utiekol. Po návrate domov matka so mnou išla podať sťažnosť na políciu. Veľmi slušne sa tam chovali pri podaní  sťažnosti. Doniesli mi obrovské albumy na identifikovanie toho človeka, ale žiaľ sa mi to nepodarilo. Keď sme opúšťali policajnú stanicu, policajti si dovolili na moju mamu zavolať: „Vy ste manželka zradcu nášho štátu“.

 

Po dvoch rokoch sa môj otec vrátil domov. 45ročný človek, ktorý mal výzor človeka 90ročného. Ranený fyzicky a duševne.

 

Spomienky na tie časy sú bolestivé a nezabudnuteľné. Snažím sa k nim nevracať a o nich nehovoriť.

  V roku 1968 som emigrovala do Izraelu, vybudovala nový domov a založila rodinu.

Redakce: Zuzana Vittvarová