Přejít na navigaci

Každý je strojcom svojho šťastia, len komunisti sú strojcami nešťastia druhých!

  • Datum: 20.11.2007 v 15:33,
  • 4 komentáře
  • s

    aneb Každý príbeh má svoj prológ.

    Snad mi slovenská Dcera Bibiana Sedláčková odpustí, že jsem dala motto jejího příspěvku do titulku článku a název — Každý príbeh má svoj prológ — až do dalšího textu. Jsem velmi potěšena tím, že můžeme uveřejnit na našich webových stránkách v jazyku češtině nejbližším další příběh. Snad se ostatní přidají. Ale teď už čtěme:

    Príbeh našej rodiny, prenasledovanej komunistami, je jedným z tisícov smutných príbehov jednotlivcov a ich rodín. Prológ týchto tragédií je treba hľadať v tridsiatych rokoch minulého storočia, kedy súdruh Gottwald na pôde parlamentu prvej republiky, arogantne oznámil, že : „my komunisti sa chodíme do Moskvy učiť, ako vám vykrútiť krk“.

Generácii ľudí, ktorí sa rodili už s pionierskymi šatkami na krku možno nie je jasné, koho tým súdruh Gottwald myslel. My, potomkovia politicky prenasledovaných našich rodičov, to vieme presne. Boli to všetci tí, ktorí mali o demokracii inú predstavu, ako súdruhovia, ktorí sa počas svojho pobytu v Moskve príkladne vyškolili v remesle komunistickej ideológii triedneho boja. Triedny boj, znamenal nielen politickú, ale aj fyzickú likvidáciu.

Generácia našich rodičov, odchovaná duchom kresťanskej morálky, ktorú bez zábran,

a pretvárky prejavovali v rodinnom, ako aj v občianskom živote, bola pre súdruhov úhlavným nepriateľom.

Náš otec, štátny zamestnanec s právnickým vzdelaním, sa s prirodzeným záujmom zaujímal o veci verejné. V hektickom období, ktoré nastalo po februári 1948 bolo jasné, že cirkev a veriaci ľud sa stanú objektami útlaku, poníženia a odstránenia z občianskeho života. Svedomie veriaceho človeka vyburcovalo v ňom odpor proti nástupu totality a prenasledovania cirkví. Svoje postoje k udalostiam doby vyjadrovalv naivnej predstave, že súdruhovia budú mať pochopenie pre politický dialog.

A veru trest za tu trúfalosť nedal na seba dlho čakať. Po zatknutí v júni r.1949, bol v októbri toho istého roku odsúdený na 18 rokov odňatia slobody, z ktorých vo väznici v Leopoldove, odsedel plných 11 rokov. S istotou sa tvrdilo, že trest najvyšší ho minul len o vlások, vraj len vďaka tomu, že doma zanechal päť detí. Pravdivosť tohoto tvrdenia potvrdzuje aj fakt, že v procese, v ktorom bol odsúdený, padli dva hrdelné tresty! Zdanlivá zhovievavosť súdruhov však neplatila v prípade represálií, ktoré nastali následne voči rodine tak najbližšej, ako aj vzdialenej. Ich metódy a praktiky boli zvlášť obludné.

Len pár mesiacov po nadobudnutí platnosti rozsudku, prišli do našej domácnosti neznámi ľudia, ktorí si prišli prezrieť byt, ktorý im bol súdruhmi pridelený k nasťahovaniu sa. Len nebojácnosť, duchaprítomnosť a rozhodnosť našej mamičky spôsobila, že sa v prišlých ozvalo svedomie. Veď pohľad na rad malých detí, musel byť skutočne skrušujúci. A tak s hlavami sklonenými odišli a zrejme si na patričných miestach nesťažovali, lebo v byte sme ostali naďalej bývať. Veď kam sa aj podieť s piatimi malými deťmi? V tom čase mala najstaršia sestra 8 rokov, potom schodíky po troch a dvakrát po poldruha roku. Ja som mala dva roky a najmladšia sestra len 8 mesiacov.

Ale to bol len začiatok prenasledovania. Pamätám si ako dnes na 1. september r.1953, kedy ma mamka viedla prvýkrát do školy, v ktorej aj ona bola súčasťou pedagogického zboru. To bol zároveň jej posledný školský rok, kedy mohla učiť. Potom prišiel zákaz učiť a rozhodnutie, že manželka odsúdeného za velezradu, nemôže v duchu doby učiť, formovať a pripravovať deti do života. Bol to pre ňu nesmierny trest, pretože stratila zdroj príjmu, a to súdruhov nezaujímalo, z čoho a ako bude živiť toľko hladných krkov, ale aj preto, že učiteľovanie bolo pre ňu nielen zamestnaním, ale poslaním!! Neskôr dostala ponuku učiť hluchonemé deti, ale najprv si musela nadobudnúť kvalifikáciu z defektológie. Potom mohla učiť, ale vždy len prípravku, triedu pred prvým ročníkom, kde zverené päťročné deti učila hovoriť, správať sa a základom hygieny a poriadku.

s

Aby to mala ešte ťažšie, tak my deti, v tom čase už všetky školopovinné, sme sa nemohli stravovať v školskej jedálni. O tom rozhodli riaditeľ školy a jeho zástupkyňa, oddaní obdivovatelia s. Stalina a jeho metód. Podobný osud stihol aj jej brata a švagrinú, tiež učiteľov, ktorí nemohli ostať učiť v Bratislave, ale boli neustále prekladaní z miesta na miesto, do okolitých dedín, kde učili deti maďarskej národnosti.

Natrvalo zostanú v mojej pamäti návštevy za naším ockom vo väznici. Bolo to pre nás vždy stresujúce, pretože po peripetiach s cestovaním sa neraz stalo, že nám ho zapreli, že väzeň takého mena nie je v Leopoldove. Vo vlaku, sme sa zavše jedna druhú povzbudzovali, a zverovali s pocitmi a obavami ako vyzerá náš tatko, pretože návštevy neboli časté a nám sa v pamäti za ten čas vytrácal jeho obraz. V prvých rokoch prebiehali návštevy za ohradou, od polovice presklenou. Na rozhovor bola určená len malá sieťka, vo výške úst, dospelého . Ocka sme videli, len od polovice tela, všetci sme stáli. Ako ubiehali roky, prekážka sa znižovala, až nakoniec sme mohli sedieť oproti sebe, a my deti sme sa ho mohli držať. Neviem, čo bolo lepšie, pretože z jeho bezprostrednej blízkosti, z tepla jeho tela a z toho pocitu, že je to len na chvíľu, mi behá ešte aj teraz, keď o tom píšem, po tele mráz. My deti sme sa hovoru zúčastňovali len sporadicky. Vychutnávali sme tú chvíľu kompletnej rodiny a túžbou každého z nás bolo, aby nemala konca. Skutočnosťou sa to stalo až 11. mája r. 1960, kedy bol v rámci amnestie omilostený.

Obzvlášť brutálnym činom bola skutočnosť, že pri prepúšťaní musel podpísať vyhlásenie, že o rokoch väzby nebude nikomu rozprávať, bude o všetkom prežitom mlčať. Jedenásť rokov mu odpísali súdruhovia z jeho života! To mu presne povedali, že čas väzby, je pre neho premlčaným obdobím, že jedenásť rokov života pre neho neexistuje, že sa nič nestalo a život ide ďalej. Nikde, ani v životopise a iných dokumentoch sa nemá o väzbe zmieňovať, ani on, ani nikto z rodiny!

Tak to hovorí samo za seba, o ich metódach a činoch. Tak tí, ktorí mu vzali kus života -veď mal v tom čase len 38 rokov — najkrajšie roky, kedy nemohol byť so svojou rodinou, nemohol vidieť svoje deti rásť a dospievať, sa teraz kryli za jeho mlčanlivosť !!

Odmala si pamätám slová, ktoré nám mamička neustále zdôrazňovala a prízvukovala: „ učte sa, buďte dôslední, lebo to, čo máte v hlave vám nemôže nikto vziať, a len tým môžete v živote preraziť a uplatniť sa, pretože ste poznačené deti, a to sa bude s vami tiahnuť celým životom“. Priznám sa, že som sprvu týmto jej slovám nie veľmi rozumela. Ale slová našej mamky sme brali vážne, aj keď nie vždy nám boli po vôli. Nie vždy nám padlo vhod vysedávanie nad knihami a hltanie vedomostí, memorovanie a opakovanie učiva, hlavne vtedy, keď v kinách išli dobré filmy, ktoré by sme boli radi videli a kamaráti čakali na rozhodnutie dospelých, či môžu počítať s našou spoločnosťou. Zvlášť mamkin brat, tiež učiteľ, ktorý jej pomáhal s našou výchovou, bol v otázkach učiva obzvlášť nekompromisný a často kino končilo za stolom, s učebnicou v ruke!

Až čas ukázal a ja som porozumela pravdivosti mamkiných slov. No nie v každom prípade to postačovalo a bolo pravdou. Patrili sme k dobrým, ba až výnimočným žiakom. Ale vedomosti a dosiahnuté výsledky v škole nestačili k tomu, aby sme mohli ísť študovať vytúžený smer. Pamätám si na rozčarovanie mojej najstaršej sestry, ktorej vytúženým snom bolo študovať medicínu a na prijímací pohovor išla až do Košíc, v domienke, že tam nebudú poznať jej rodinné pomery. Ale súdruhovia mali situáciu dobre zmapovanú a pevne v rukách a o „poznačených“ deťoch sa vedelo všetko do detailu! V našom prípade bolo paradoxom, že v maturitnej komisii sediaci oddaný súdruh z ÚV, žasol nad vedomosťami sestry, podobne ako ostatní členovia komisie. Okrem samých jednotiek, dostala z troch predmetov riaditeľskú pochvalu. Tento súdruh sa potom zasadil o to, že bola prijatá na Slovenskú vysokú školu technickú (SVŠT). To sa odohralo ešte v čase ockovej väzby.

Situácia sa zopakovala, keď ďalšia sestra robila prijímací pohovor na Prirodovedeckú fakultu. To bolo v čase, keď ocko bol už doma, naivne sme si mysleli, že platí to, čo podpísal pri prepúšťaní, a že prenasledovaniu už bude koniec. Ale naopak, brutalita a prenasledovanie pokračovali ďalej. Rozčarovanie bolo o to väčšie, že namiesto vedomostnej otázky, sa jej súdruhovia ako prvé pýtali, kde bol váš otec zamestnaný v čase od r.1949 —1960? Neviem, či boli s odpoveďou spokojní, ale faktom zostáva, že tým bol pohovor ukončený a štúdium zamietnuté. Nikoho z prítomných nezaujímali jej vedomosti. Brat, aby sa vyhol rozčarovaniu z neprijatia na VŠ, išiel po maturite na nadstavbovú školu, a až tak sa prihlásil na SVŠT. Ja som po maturite na priemyslovke išla robiť, aby som bola robotnícky káder a až tak som išla na SVŠT. Najmladšia sestra po absolvovaní nadstavbového štúdia, vyštudovala sociológiu a knihovníctvo. Z uvedeného je jasné, že sme, vo väčšine, mohli dosiahnuť vzdelanie len na technike, v jej najťažších smeroch.

Ešte ťažšie to mali rodičia, najmä otec. Plný nádeje, túžby a veriaci v platnosť podpísaného absurdného vyhlásenia, hľadal si miesto a zaradenie v spoločnosti. Musel sa pravidelne hlásiť u „anjela strážcu“, ktorý sledoval každý jeho krok. Nikdy si nesťažoval, ale pracovné zaradenie sa pre neho našlo len ako „nočný strážnik“. Neskôr ako skladník. Nikdy už nezastával miesto, kde by bolo využité jeho vzdelanie. V tom bola absurdita tej doby, a tak si vedeli súdruhovia vážiť vzdelanie a vzdelaných ľudí.

Keď opisujem náš príbeh, a znovu sa v spomienkach vraciam do tej zvrátenej doby, plnej hrôzy, neistoty, trápenia a hrdinstva našej mamky a všetkých tých, čo jej v ťažkej situácii pomáhali, je mi veľmi ťažko. Neraz mi zovrelo hrdlo a slzy prerušili moje spomienky. Som rada, že sú to už len spomienky na zvrátenosť tej doby. Táto doba nesmie byť nikdy a nikým zabudnutá, aj keď mnohým ľuďom to nie je vhod. Ešte aj dnes by radi zabudli a popierajú brutálnosť tých dní a absurditu súdruhov!! Ocko odišiel vo februári 1989, takže nedožil túto našu novú éru. Len netreba zabúdať na to, že práve v týchto dňoch, kedy si pripomíname tie rušné pamätne dni, kedy sa rodila sloboda dnešných dní, že jej základy položili práve ľudia, ktorí boli vo vykonštruovaných politických procesoch v období päťdesiatych rokov súdení a mnohí zverstvá tej doby neprežili. Aj vďaka ním sme dosiahli svetlo týchto dní, aj keď zďaleka nie je ešte všetko tak, ako má byť.

Redakce: Zuzana Vittvarová